Príbehy
Na stiahnutie:
Príbeh z Osvienčimu
Osvienčim
Vrba s Wetzlerom sa tridni schovávali za vnútornou hranicou tábora pri stavenisku barakov pre nových väzňov. Po troch dňoch, keď v tábore skončil poplach a prestali ich intenzívne hľadať, unikli brezovým lesom a smerovali k dedinke Jawiszowicze.
- Vrba-
A bolo ticho, piatok 7. apríla 1944. Zhodou okolností to bol deň sederu, obradnej večere veľkého židovského sviatku Pesach, ktorým sa každý rok pripomína odchod Židov z Egypta To som si ale uvedomil až štyridsať rokov po vojne.
Keď si naše oči zvykli na prítmie, vo svetle, ktoré prenikalo škárami, sme trochu videli. Sotva sme sa odvažovali dýchať, tobôž hovoriť. Trvalo štvrť hodiny, než sme sa trochu uvoľnili a ja som si začal pozorne prehliadať múry nášho nového domova.
Nemohli sme sa postaviť a zo sedenia sme dostávali kŕče. Neodvažovali sme sa hovoriť, a to čas ešte viac brzdilo. Zvuky lágru, ktoré sme obaja tak dobre poznali, doliehali do našej skrýše nezreteľne. Všetko sa zdalo byť tak nejako ďaleko, v čase i priestore, pretože moja myseľ už predbehla telo a bola už voľná.
Potom vzduch rozťala siréna. Rozprášila naše myšlienky, zmietla strach, vypudila z nášho úkrytu malomyseľnosť, zasiahla do našich sŕdc a myslí vieru v našu úlohu.
Pátranie sa rozbehlo. Dlhé, pozorné, horlivé pátranie, ktoré potrvá tri dni. Bude prehľadaný každý centimeter Brezezinky, naruby bude obrátená každá známa skrýš. Ako sa pátranie približovala, pociťovali sme niečo ako radostné vzrušenie.
Hlasy sa priblížili. Počul som unterscharführera Buntrocka ako úsečným hlasom hovorí: „Pozrite sa za tie dosky! Očakáva sa od vás, že to miesto prehľadáte a nebudete iba hltať čerstvý vzduch. Sakra, používajte hlavu!“
Topánky zaškrípali na doskách nad nami a poslali na nás malú sprchu piesku. Dupanie zdvihlo prach a my sme si zakryli nosy, aby sme nekýchali. Ďalšie topánky a ťažký dych mužov. Potom psy. Snorenie, fuňanie, škrabanie ich pazúrov, ako sa kĺzali z dosky na dosku. Môj nôž bol pripravený a videl som nehybného Freda, zuby zaťaté do úsmevu napätého očakávania.
Potom kakofónia zoslabla. Vzdialenosť zmäkčila trhavé zvuky a náš úkryt naplnilo ticho, ticho, ktoré so sebou prinášalo podivný pocit bezpečia.
Potom sme to počuli. Prvý z monotónnych zaspievaní „Postenkette abziehen!“ – „Stiahnuť kordón!“. Výkrik, ktorý si predávali z veže na vež, znel ako ozvena, slabol a slabol, až nebol počuť, ale čoskoro – ako sa vracal okolo tábora – sme ho zachytili znova. Približoval sa, znel stále hlasnejšie, a potom konečne ustal.
Bolo pol siedmej 10. apríla 1944. Počuli sme dupot pochodujúcich nôh. A potom nič iné než bzučanie upokojujúceho sa života v Brezezinke. Oficiálne sme boli vonku!
Čakali sme. Bolo sedem hodín... osem... deväť. Potom sme bez slova obaja vstali a začali opatrne tlačiť na drevené dosky, ktoré tvorili našu strechu. Nepohli sa! Chvíľa paniky. Prudko sme oddychovali, snažili sa dostať von, zaliati potom sme napínali každý kúsok našej spoločnej sily. Postupne, takmer bolestivo, sa dosky o niekoľko centimetrov zdvihli. Teraz sme ich mohli chytiť za drsné okraje a odsunúť.
- Wetzler -
(svoju knihu napísal ako beletristický román, mená utečencov preto zmenil)
Z ľavej strany k nim dolieha syčanie z komínov a dunenie z krematórií. Vietor sa krúti nízko nad zemou, metie im do očí špinu, sťažuje rozhľad a dýchanie. Karolovi sa zdá, že tábor sa posúva s nimi, lebo sa jednostaj len plazia a plazia, ale nijako sa nemôžu vyvliecť z okruhu strašných zvukov. Po dlhšej chvíli uzrú pred sebou osamelý strom. Bez prestávky sa vlečú k nemu a pritom zabárajú lakte a kolená do chladnej čvachtaniny.
Pri strome sa obzrú dozadu, obom sa veľmi uľaví, sú už dosť veľký kus za táborom. Tu je už tichšie a v úplnej tme sa konečne môžu postaviť na nohy. Karol sa zdvihne, ale vzápätí klesne na zem. Nohy má také zoslabnuté, že sa mu chvejú aj vtedy, keď už s Valérom sedí na plecniaku a má ich voľne vystreté pred sebou.
Dlhú chvíľu sa nezmôžu ani na slovo. Napokon Valér vytiahne z torby porciu chleba, prvú po deväťdesiatich dvoch hodinách, a povie: – Konečne sme sa dočkali banketu. Jedz. V chlebe je vraj sila.
Jawiszowice
V dedine strávili omylom noc – v tme zablúdili a miesto tmavého lesa sa zobudili vo verejnom parku.
- Vrba -
Slovenské hranice boli vzdušnou čiarou asi sto kilometrov od Osvienčimi. Nanešťastie sme boli s Fredom len Židia, čo znamenalo, že sme nemohli letieť a museli ísť peši. A cesta, ktorá bola pred nami, viedla nebezpečnou krajinou.
Všetci Nemci, vojaci aj civilisti, mali rozkaz strieľať po všetkých nápadných neznámych ľuďoch, ktorých uvidia. Poliakom jasne vysvetlili, že ich aj s rodinami zastrelia, ak pomôžu väzňom na úteku – a mnohých tento trest postihol. Takže i keby sme sa nedopustili žiadnej chyby, tých sto kilometrov sa hemžilo nebezpečenstvom. A my sme boli všetko, len nie neomylní.
V poriadku sme sa dostali k lesu a predrali sa trsom veľkých krovísk, zmizli v ich útrobách a prikryli sa listnatými konármi, ktoré sme polámali zo stromov. Trochu sme si odpočinuli, a hneď sme sa cítili ak nie priamo v bezpečí, tak aspoň viac bezstarostne, než v tieni strážnych veží.
Lenže potom sa slnko vyhuplo na oblohu a ta troch bezstarostnosti nás prešla. Neboli sme v lese. Ležali sme vo verejnom parku. A jak slnko stúpalo, začalo nám dochádzať, aký zvláštny park to bol: chodili sem esesáci so svojimi slečnami, ženami a deťmi.
Niektorí mali psov, ktorí všade skákali a snorili. A to nám robilo také starosti, že sme prehliadli ešte nebezpečnejšie zvieratá – deti. Smiali sa a vrieskali okolo našej skrýše. My sme si ich nevšímali, ale potom sme zhliadli malého chlapca a malé dievča, ktorí zamierili priamo k nám. Pätnásť krokov za nimi si to vykračoval oberscharführer v uniforme, s pištoľou na opasku a bacuľatou blondínou zavesenou po boku.
„Oci... oci... poď sem... tu v kríkoch sú dvaja smiešni páni.“
Nože sme mali pripravené. Otcova hlava so sebou trhla a zhovievavý úsmev sa zamračil. Vykročil ku kríkom, sklonil sa a desať sekúnd na nás zazeral. Opätovali sme jeho pohľad, pripravení k výpadu. Potom mu z očí zmizol úžas a miesto neho sa objavilo chladné pochopenie. Rýchlo vzal svoje kuriatka pod ochranné krídla a odviedol ich preč.
Sledovali sme, ako odchádzajú. Oberscharführer vážne prehováral k svojej manželke a tá vyzerala náležite šokovane. Konečne, kam sme sa to dopracovali, keď vážená nemecká hausfrau nemôže zobrať deti na prechádzku a nenájsť pri tom dvoch mužov, ako sa spolu váľajú v kríkoch!
- Wetzler -
Za úsvitu sa ocitnú nad táborom Jawiszowice, vysunutou časťou osvienčimského komplexu. Unavení čupia za suchými, holými kríkmi a zachmúrene hľadia dolu na cestu od tábora, po ktorej kráčajú väzni v sprievode esesákov so psami. Keď sa po chvíli celý sprievod stratí v diere na úpätí náprotivného svahu, zrejme v jednej z jawiszowických šácht, Karol utrápene povie:
„Vyzerá to už tak, že sa tých Nemčúrov nikdy nestrasieme.“
Vôkol nich sa rozprestiera kraj pustých, riedko porastených kopcov, nevľúdny, jednotvárny, odpudzujúci svet. Obloha je zamračená a bez prestania pofukuje chladný vietor. Trasú sa od zimy. Pri nočnom pochode sa im všetko prepotilo do nitky a teraz sa im vlhký odev lepí na telo a je im veľmi chladno.
Odtiahnu sa od kríkov kúsok ďalej do neveľkej priehlbiny, kde sa usilujú zahriať poskakovaním a prudkými pohybmi rúk. Ale tohto pokusu sa zakrátko vzdajú, lebo sú príliš vyčerpaní. Odovzdane si sadnú a kúskami suchých handár si starostlivo previažu mokré, doráňané nohy. A potom až do neskorého popoludnia čerpajú nové sily v spánku, budiac jeden druhého po hodine nepokojného odfukovania.
Bielsko-Biala
Poľské mesto na juhozápad od Osvienčimu. Vrba s Wetzlerom smerovali okolo neho, aby nemuseli prekračovať rieky Visla a Sola.
- Vrba -
Mierili sme do Beskýd, hôr na hraniciach, a tak keď sme v diaľke uvideli svetlá mesta, o ktorom sme si mysleli, že to musí byť Bielsko, vedeli sme, že ideme správnym smerom. Mali sme pravdu, no potom svetlá zhasli, my sme stratili orientáciu a namiesto toho, aby sme sa mestu vyhli, zašli sme priamo do jeho stredu.
Jednu chvíľu sa nám zdalo, že sme v srdci voľnej krajiny, ktorá okolo nás pokojne ubieha. Ďalší moment sme sa preplietali ulicami s vysokými budovami. Snažili sme sa vrátiť po našich stopách a vyhnúť sa nevítanej civilizácii, budovy ale šli za nami a my sme vedeli, že každú chvíľu môžeme naraziť na hliadku alebo ozbrojenú domobranu.
Pisarzowice
Dedinka v Poľsku, v ktorej Vrbovia a Wetzlerovi po prvý raz pomohli miestni.
- Vrba -
Za rozbresku sme sa z Bielska vymotali. To však neznamená, že sme sa ocitli v bezpečí polí. Iba sme vymenili veľké nebezpečenstvo za menšie – dostali sme sa z Bielska do dediny Pisarzowice.
Bola to vážna kríza. Deň pokročil a bolo jasné, že ďalej ísť nemôžeme. Budeme musieť vyhľadať pomoc. Po prvý raz na našom úteku budeme musieť niekoho osloviť – a čo bolo ešte desivejšie – dôverovať mu.
Dom sme si vybrali náhodne. Zakrádali sme sa zadom cez záhradu, pod nohami nám utekali kurčatá a niekde gágala rozhorčená hus. Zabúchali sme na dvere. Otvorila nám stará žena, na sebe dlhé čierne šaty a bielu šatku, akú nosia poľské dedinčanky. Z nej vykukovala tvár vyľakanej osemnásťročnej slečny. Za ňou stála staršia žena.
Vošli sme do veľkej kuchyne s kamennou podlahou a cítili sa pomerne v bezpečí. Stará pani nebola hlúpa. Vedela, že naše oblečenie je kradnuté a že sme na úteku, pretože inak by sme do jej skromného domu neprišli.
„Hory sú dosť ďaleko,“ povedala. „Ak sa tam chcete dostať, musíte prejsť cez otvorenú krajinu, kde Nemci nepretržito strážia, pretože sú tam partizáni. Ak sa pokúsite ísť cez deň, chytia vás. Musíte zostať tu, kým nezapadne slnko. Keby tu boli moji synovia, mohli by vám pomôcť viac. Jeden je ale mŕtvy a druhý v koncentračnom tábore. Budete sa musieť spoľahnúť na moju úbohú radu.“
...
O tretej ráno, bola ešte tma, mi niekto zatriasol ramenom. Hneď som bol na nohách. Bola to naša pani. „Mrzí ma, že som vás vyľakala,“ ospravedlňovala sa s úsmevom, „je ale čas ísť. Zobuďte svojho kamaráta a dajte si kávu.“ Zobudil som Freda a spánok z tela sme vyhnali pár šálkami horkej kávy z kanvice, ktorú nám pani priniesla.
Okolie Porąbky
Údolie a hory, v ktorých sa dalo dobre ukryť. Tu Vrbu s Wetzlerom prekvapili Nemci.
- Vrba -
Teraz sme putovali pomalšie. Za ďalšie dva dni, desať dní potom, čo sme opustili drevenú skrýšu, sme boli v polovici cesty. To bolo povzbudzujúce, i keď medzník, ktorý určoval našu polohu, nám veľa pokoja nedodával: mesto Porąbka, kde chytili Sandora Eisenbacha a jeho troch priateľov. Pozerali sme sa na to mesto, schúlené v údolí, s tučnými šedivými balónmi protileteckej obrany ponuro zavesenými na nebi a znovu sme počuli Sandorove slová: „Vyhnite sa Porąbke, smrdí po vojakoch.“
Keď sme sa uložili na chrbát a zatvorili oči, zarachotila puška a guľka nám presvišťala nad hlavou. V momente sme boli na nohách. Sedemdesiat metrov od nás na kopci oproti bola nemecká hliadka so psami. Začali sme utekať nahor do svahu, potkýnali sme sa, kĺzali po snehu. Keby sme sa dostali na vrchol a zmizli v údolí na druhej strane, mali by sme šancu. Museli sme sa ale kryť pred guľkami a Nemci pálili presne.
Fred, ktorý bežal predo mnou, sa dostal k skalisku a vrhol sa za nej na zem. Ja som sa hnal za ním, ale zakopol som a padol som. Záchrana bola odo mňa pár metrov. Guľky okolo bzučali ako včely, odsekávali kúsky bridlice a kameňov. Pritlačil som tvár do zeme a nehnute ležal.
Nehral som mŕtveho. Na chvíľu som mal prosto taký veľký strach, že som sa nemohol hýbať. A ten záchvev paniky a hrôzy mi zachránil život. V iskrivom čistom horskom vzduchu som počul rozkaz, hlasný a jasný: „Dostali sme ho! Zastavte paľbu!“
Nemci začali kĺzať po svahu. Vyskočil som, odhodil kabát a vrhol sa za skalisko. Ďalší výkrik, paľba znovu začala, ale to už som bol schovaný.
V polovici ďalšieho svahu bol malý les. Medzi nami a ním sa dnom údolia rútila divoká riečka. Bežali sme k nej, popoháňaní štekotom psov, skočili do ľadovej vody a predierali sa k behu. Do kostí sa nám zahryzla zima, šaty sťaželi mrazivou vodou. Dvakrát som padol a dostal sa pod hladinu. Nakoniec sme sa predsa len dostali na breh a vláčili sa ďalej. Sotva sme lapali po dychu – sneh nám miestami siahal až po pás – ale bezpečie lesa sme dosiahli skôr, než Nemci vystúpili do svahu.
- Wetzler -
Guľky z pušiek i guľometov plieskajú, cvendžia a s hvizdotom sa odrážajú od skál a skalísk, a oni v tom strašnom rachote, zosilnenom mnohonásobnou ozvenou, skáču zboka nabok, usilujú sa vykĺznuť z nemilosrdného objatia svetla.
Našťastie obaja rýchlo pochopili, že pohyblivým lúčom možno uniknúť iba v priestore mimo ich dosahu. Preto prestanú skákať zo strany na stranu a v hustej, srdnatej paľbe sa začnú hnať priamo nahor. Každý skok či krok dopredu pohlcujúci všetky ich sily, ktoré sa im akýmsi zázrakom vracajú, zdá sa večnosťou.
Aj v tom strašnom napätí sa Karol stihne čudovať, že ich ešte netrafi la nijaká guľka, že ešte žijú a že navzdory hustnúcej paľbe sa kratučký úsek medzi nimi a hrebeňom zmenšuje. A ten údiv, že ani jeden z nich nepadol a nebol zasiahnutý, ho neopustil ani potom, keď sa dostali za kritický bod kopca, keď streľba zrazu stíchla a dva pruhy svetiel sa zlomili vo výške na mračnách.
Odrazia sa smerom, kde je klesanie najprudšie, a myslia iba na to, aby vzdialenosť medzi nimi a Nemcami čo najrýchlejšie rástla. Zavše sa držia za ruky a vytrvalo bežia, fučiac, chrčiac a vyrážajúc nezrozumiteľné mumlavé zvuky. Bolesť teraz necítia, zdá sa, že ju načisto absorbovalo krajné nervové vypätie. Nohy sa stali tupými, necitlivými mechanizmami nesmierne vybičovanej vôle uchovať si holý život a dostať sa do bezpečia.
Okolie Milówky a Zwardoňa
Dediny blízko slovenských hraníc, posledné, ktorými Vrba s Wetzlerom prešli na poľskej strane. Pri Zwardoni prekročili slovenské hranice.
- Vrba -
Po tom hroznom stretnutí sme pridali na tempe. Boli sme si istí, že už čoskoro budeme za hranicami Poľska. Držali sme sa najopustenejších cestičiek, pretože predstava, že nás chytia v poslednej chvíli, bola neznesiteľná.
Druhý deň, keď sme sa pomaly prepracovávali cez pole, sme zakopli o starú poľskú dedinčanku.
„Sme na ceste k slovenskej hranici,“ povedal som. „Nemohla by ste nám ukázať cestu? Utiekli sme z koncentračného tábora v Osvienčime.“
Nemalo cenu jej klamať. A vtedy mi prišlo, že po prvý raz hovorím o Osvienčime s niekým mimo tábora. Nič jej to, samozrejme, nehovorilo, ale mal som pocit, že ak v tej chvíli zomriem, povedal som o Osvienčime aspoň jednej osobe.
„Musíte tu počkať,“ povedala pomaly a ani na chvíľu nespúšťala oči z našich tvárí. „V noci sem príde človek, ktorý vám pomôže. A hneď vám pošlem nejaké jedlo.“
Čakali sme hodiny. Ako obloha temnela, bola mi bez kabátu stále väčšia zima. Na všetko som zabudol, keď sa v hustnúcom súmraku objavila naša známa so starším mužom, ktorý bol oblečený ako roľník.
...
Stará žena sa chovala rovnako ako ráno, nevzrušene, bez strachu. Podala nám ďalší veľký balík a povedala: „Tu máte ešte niečo na jedlo. Vyzeráte, že by ste to mohli potrebovať.“
Muž nič nehovoril. Pozeral sa na nás, a my sme tiež, zatiaľ čo sme si pchali jedlo hltavo do úst, z neho nespúšťali oči. Mali sme stále hrozný hlad a zjedli sme všetko počas niekoľkých minút. Keď sme skončili, muž sa zasmial.
„Teraz už verím, že ste z koncentračného tábora,“ povedal. „Len ten, kto je naozaj hladný, môže jesť ako vy.“
„Vidíte tamten les?“ spýtal sa. „To už je Slovensko. Nemecká hliadka prechádza každé tri hodiny. Bude lepšie počkať, kým sa objaví, a až potom pokračovať.“
Schovali sme sa medzi stromy a čakali, až sa zase objaví a zmizne hliadka. A potom – potom sme sa vyrútili na Slovensko. Po prvý raz od tej doby, čo sme vyliezli z hromady dosiek, sme sa cítili relatívne slobodní, aj keď v krajine stále vládol monsignore Tiso so svojimi hlinkovcami a štát bol pomerne husto obývaný kolaborantmi.
Skalité
Prvá dedina na slovenskom území, v ktorej sa skrývali niekoľko dní.
- Vrba -
Po dvoch hodinách chôdze sme došli na koniec lesa. Kúsok od nás pracoval na poli roľník. Keď sme vyšli z tieňa stromov, vzpriamil sa a pozoroval, ako sa k nemu blížime.
Aj my sme si ho pozorne prezerali. Boli sme na známejšej pôde než doteraz, na svojej vlastnej pôde: Slovákov sme poznali lepšie. A obaja sme mali pocit, že mu môžeme veriť. A tak som sa ho bez obalu, klamať nemalo zmysel, spýtal: „Kde to sme?“
„Blízko pri Skalitej. Čadca nie je ďaleko.“
„Potrebujeme pomoc,“ povedal som. „Musíme sa dostať do Čadce.“
Prezrel si nás od hlavy k päte, usmial sa a povedal: „Bude lepšie, keď pôjdete najskôr ku mne domov, pretože v tomto oblečení by ste sa ďaleko nedostali. Aby som nezabudol, volám sa Čanecký.“
Bez ďalších rečí sme nasledovali sedliaka do jeho chalupy – nebol to nijako bohatý dom. Zatiaľ, čo sme jedli, prezrel svoj skromný šatník. Potom priniesol šaty, ktoré nám v prostredí, kde sme sa mali pohybovať, ponúkali prijateľnejšie mimikry. Rýchlo sme sa prezliekli a potom sme nášmu hostiteľovi stručne vyrozprávali náš príbeh.
Keď sme skončili, povedal: „Musíte sa spojiť s židovskými vodcami v Čadci. A musíte to urobiť rýchlo.“
„Jedna vec je jasná,“ rozhodol sedliak. „Musíte sa dostať ďalej od hraníc. A musíte mať dobrý dôvod, prečo ste na cestách. Za tri dni odvádzam na trh do Čadce prasce. Môžete mi s nimi pomôcť a nikto sa vás nebude na nič pýtať. Do tej doby ale musíte zostať u mňa a ja musím ďalej pracovať, lebo keď ma nebude vidieť vonku, niekto by mohol dostať podozrenie.“
Pozreli sme sa s Fredom na seba. Sedliak pochopil a s úsmevom povedal: „Nebojte sa, páni. Nechystám sa vás udať. Máte moje slovo... slovenské slovo“ A keď sa dostaneme do Čadce, môžem vás doviesť k svojmu známemu, ktorý je Žid. Je to doktor a volá sa Pollak.“
- Wetzler -
(opisuje domov Ondreja Čaneckého, ktorý ich ukryl)
Izba, v ktorej už dva dni ležali, je neveľká, pochmúrna, s hnedo napustenými hradami na povale, polotmavý štvorec s dvoma úzkymi oblokmi do stráne. Dve pevné manželské postele,
uprostred stôl, stoličky, ťažká skriňa, medzi oblokmi truhlica so zdobeným mosadzným kovaním, na stene Madona s dieťaťom a Kristus v záhrade Getsemanskej.
K týmto dvom obrazom sa utiekala Ondrejova žena Hanka zakaždým, keď sa jej zdalo, že v dvoch nehybných telách so strašne dokaličenými nohami už niet ani štipky života, že sa už neprebudia, a že teda, podľa dedkových slov, tentoraz budú mať celkom iste opletačky s fi nancmi alebo so žandármi.
Len čo sa zobudia, poviem Ondrejovi, aby ich poslal preč, rozhodovala sa. Jej obavy vzrástli, keď v kabáte jedného našla revolver a v plecniaku dva páry bagančí, o ktorých dedko povedal, že sú nemecké, baterku, britvu, nejakú rúrku a niekoľko ďalších podozrivých drobností.
Ondrej strašnú zbraň poťažkal v ruke, pokojne povedal „belgický“ a revolver vložil do plecniaka, ktorý Hanka odniesla do komôrky, kde ho zahádzala starými handrami. Bože môj, revolver! Čo ak tých dvoch vychudnutých, zarastených bledých chlapcov hľadajú pre nejaký zločin a nájdu ich v jej dome? Ondrej i dedko ju síce upokojovali, ale ona jednostaj trnula strachom, občas vyšla na priedomie a nazízla na ulicu, či niekto nejde.
Bála sa veľmi o Ondreja, lebo vedela, že je do čohosi zapletený. Ondrej dochádzal na prácu do Vítkovíc, ale veľmi neporiadne, často vymeškával. Niekedy aj dvakrát do mesiaca prešiel do Poľska, často chodieval do Čadce a Žiliny, a neraz jej dovliekol do domu človeka, s ktorým – ako sa dovtípila – nebolo všetko s kostolným poriadkom.
Čadca
V meste Vrba s Wetzlerom vyhľadali pomoc židovského lekára, ktorý ich vypravil na vlak do Žiliny.
- Vrba -
Tak sme tri dni zostali v chalupe a pán Čanecký pokračoval vo svojej práci. Skoro ráno na štvrtý deň sme vyrazili do mesta a pred sebou hnali desať prasiat.
Keď sme sa za pár hodín vmiesili medzi ľudí na trhu, zalial ma závratný pocit šťastia. Všade okolo seba som počul hudbu slovenčiny. Zjednávanie sa prelínalo so žartmi, ktoré som si nemusel prekladať. Žena vedľa mňa, ktorej zákazník ponúkal nevýhodnú cenu, si dala ruky v bok a spýtala sa: „Čo ste zač? Žid, alebo človek?“
Smial som sa. Bol som späť tam, kam som patril.
...
Otočili sme sa k veľkej budove, kde mal doktor Pollak ordináciu. Pri hlavnom vchode stáli dvaja vojaci slovenskej armády.
„Krucinál,“ zamumlal Fred. „Hádam nemôžeme byť chorí ako každý iný?“
Mal pravdu. Stráž sa na nás ani nepozrela. O niekoľko minút sme sedeli v malej, skoro antiseptickej miestnosti a rozprávali svoj príbeh doktorovi Pollakovi. Pozorne počúval, čas od času nás prerušil s tichou otázkou. Potom povedal:
„Dnes v noci budete spať u mňa. Zajtra ráno vás odvediem k vodcom židovskej obce v Žiline. Tí budú vedieť lepšie, čo urobiť.“
Žilina
Tu Vrbu s Wetzlerom na vlakovom nádraží čakali predstavitelia Židov, ktorí v roku 1942 neboli deportovaní do koncentrákov. V židovskom starobinci potom nadiktovali správu, v ktorej opísali masové vraždenie v Osvienčime.
- Vrba -
Nasledujúci deň, 25. apríla, sme usrkávali sherry na žilinskom ústredí Židovskej rady a rozprávali svoj príbeh doktorovi Oskarovi Neumannovi, zástupcovi všetkých slovenských Židov, Oskarovi Krasňanskému, Erwinovi Steinerovi a mužovi, ktorý sa volal Hexner.
Ešte stále sme hovorili, keď nás odviedli do jedálne, kde stál stôl, na ňom snehobiely obrus a vyleštené príbory. Pokračovali sme v rozprávaní a pchali do seba najvyberanejšie jedlá, aké sme kedy v živote mali.
Pozrel som sa okolo stola na tváre našich hostiteľov. A zrazu som mal príšený pocit, že nám neveria ani slovo.
Prečo by vlastne mali? Ako by mohli? Ľudské mozgy ešte neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku na masové vraždenie v osvienčimskom meradle.
Po jedle nás začali skúšať. Vzali nás od vedľajšej miestnosti a vytiahli niekoľko objemných kníh. To sú, vysvetli nám, presní záznamy o tom, kde a odkiaľ opustili všetci deportovaní Židia Slovensko.
„Kedy ste, napríklad, odišiel vy?“ spýtali sa ma.
„14. júna 1942.“
Hlavy prikývli. Iný hlas sa spýtal: „A odkiaľ ste bol deportovaný?“
„Z Novák.“
Pochopiteľne, že stále ešte mali pochybnosti a nechceli nám veriť. To im nevyčítam. Ku cti im slúži, že nás neprepustili ako bláznov alebo provokatérov. Vzali nás do oddelených miestností a požiadali o dve na sebe nezávislé vyhlásenia.
- Wetzler -
Sivá, staršia dvojposchodová budova žilinského starobinca s vysokými úzkymi oblokmi je takmer opustená. Na prízemí býva správca, v časti do dvora je kuchyňa a malý sklad, vedľa skladu malá izbička, v ktorej býva gazdiná, na prvom poschodí je obývaných iba niekoľko izieb a na druhom len jedna, vlastne kúpeľňa, ktorú uvoľnili pre Karola a Valéra. Z malého obloka v kúpeľni vidieť do dvora starobinca aj do susednej záhrady, z ktorej sa od rána do večera ozýva džavot detí.
Do budovy ich priviezli sanitným autom; ich príchod nevzbudil nijaké podozrenie. Trikrát cez deň zaštrkotal vo dverách miestnosti pred kúpeľňou kľúč, trikrát cez deň počuli odtískať skrinku na liečivá, ktorá ukrývala nízke a úzke dvere do kúpeľne, potom vošla s balíčkom potravín pani Betka, gazdiná, staršia, prešedivená, trochu smutná žena.
Pred Vendelínom, právnikom, dopisovateľom, človekom z finančného referátu a pani Ibi sa teraz začala rozvíjať masovejšia hra, masovejšie scény, strašný osud ľudí vyháňaných z vlakov na rampách, zoraďovaných do päťstupov a pochodujúcich aj s deťmi do kúpeľní, kde zo spŕch netiekla voda, ale dusiaci plyn.
„Vôbec netušili, že idú na smrť?“ pýta sa právnik.
„Nebolo im podozrivé, že sa majú po dlhej ceste vykúpať,“ odvetí Valér. „Mnohí to dokonca vítali. Zväčša šli pokojne. Strach sa ich zmocnil až v kúpeľni, kde stáli nadžganí vedľa seba, päťsto-šesťsto ľudí v malej miestnosti, tisícdvesto-tisícpäťsto ľudí vo väčšej miestnosti bez okien, iba s vetrákmi, a keď pochopili, že v takejto tlačenici, kde človek šliape po vlastnom decku, nemôže byť o kúpaní ani reč. Vtedy sa vždy strhol krik a plač a všetci sa začali tlačiť k oceľovým dverám, ale z miestnosti sa nikto živý nedostal, lebo dnu sa valili ďalší, ktorých esesáci hnali zvonku pažbami a psami.“
„Povedali ste, že z rámp išli zväčša pokojne,“ vraví dopisovateľ. „Boli aj také prípady, že sa na rampách búrili? Že šli nepokojne?“
„Z vagónov šli pokojne. Veď v nich boli niekoľko dní. Z Grécka sa viezli niekedy aj dva týždne. Boli vysilení, unavení, boli teda radi, že sú na mieste. Aj do vagónov išli zrejme pokojne. Preto z nich tiež pokojne vystupovali.“
